Mám dvadsať.
Geriatria. Leží tu.Babička.Vidím zošuverené telá starčekov, ktorých údy trčia zpod bielych prikrývok.Bez hanby. Otŕčajú telá. Len tak. Je im to fuk.Ako konáre v lese,hrčavé, napadnuté lykožrútom. Tento žrút sa volá staroba. Vracia ich do prenatálnej polohy. Je tam čudný pach. Sladký. Babička ťažko dýcha. Dáva dole z tenučkého zápastia hodinky. Zlaté. Vezmi si ich. Babi, kričím v duchu preto ma nepočuje. Babi, ja nechcem hodinky,chcem TEBA.
Sestričky ma vyháňajú von z izby. Treba vymeniť plachtu. Vraciam sa. Babička má oči otvorené. Nevidia ma. Čudne potichu jej ústa pradú. Agónia.
Sladký pach silnie. Odchádzam. Upotenou dlaňou stískam hodinky.
Druhý deň.
V autobuse ma premkne hrôza. Nemám čierne pančuchy. Nedostatkový podpultový tovar za 13 káčees. Geriatria, prázdna posteľ, sypem sa na zem, plačem. Prvý dotyk s telom bez duše. Nepoznávam ju. Má malú hlávku. Ako makovičku. Malú, nie je v nej mak, zmenšila sa.
Splnila úlohu.
Druhý deň.
Prichádza jej sestra, pýta hodinky. Držia ma za ruky. Za zhodenie zo schodov by ma zavreli. Zvraciam.
Mám tridsať osem.
Lyzol. Nemocnica. Otec.
Vyvrátené oči . Vidím len bielka. Robím cirkus. Doktorka sa s rešpektom pýta, odkiaľ viem, že je to hypoglykemický šok.
Viem.
Pracovnú identitu si nechám pre seba. Pre istotu. Otec vtipkuje. Máte nejaké cennosti? Áno,zlatú žilu. Odľahne mi. Cítim ale čudný pach. Sladký.
Druhý deň.
JISka. Hadičky. Zovšadiaľ. Otcove oči.Behajú v “tekavom” slede. Chce kolu. A mandarinku. Iba sa dívam. Tlak v hlave. Vypúštam ho cez oči.
Tato.
Skoro dva metre. Plienka. Nie, to nechcem. Môj veľký tato.
Tretí deň.
Ideme za ním. Na trinástu. Nervozita. O pol jednej ma premkne zvláštny kľud. Nemocnica. Jiska. Nie už tu nie je. ÁRO. Dajte si rúšku. Tu je. Veľká čierna kučeravá hlava. Môj otec napriek maďarskej vodičke celý život bez vlasov. Fú ,čierny humor. Vedel si tato ,že ja to zvládnem. Lekár vraví, tak už to viete. Svoj omyl používa ako taktiku sústrasti. Zúrim. Kriesim mamu. Pohrebný ústav. Sestra vkladá do saka pre tatu stovku. Cháronovi. Vybieha s mamou von. Vybav to. Som silná.
Ja MUSÍM.
Noc.
Nemôžem spať.Ani druhú nie.Tretiu vstávam a píšem mu.
Milý tato…
Dopíšem. Zaspávam. Konečne ma pustil. Pohreb. Tato. To nie je on. Telo bez vody,mäsité nosné dierky zmizli, ostala tenká koža. Pozerám sa. Neplačem. Sedím medzi mamou a sestrou. Ja neplačem. Ja musím byť silná. Počúvam od cudzej pani reč pre tatu. Trasie sa jej hlas, pred obradom vravela ,že to asi neprečíta. Som silná, iba môj premočený vankúš vie ako to naozaj je.
