V sedemnástich som nastúpila pracovať. Miesto sa honosilo lukratívnym nádychom podniku kde si všetci predstavili len herečky. Bola som na to hrdá, zamestnali ma v televízii a bez protekcie. Ako ,,filmovú,, hviezdu vo filmovom laboratóriu.
Ale znie to fajn nie?
Na 60 zamestnancov bolo asi 6 šéfov, vtedy sa to volalo vedúci, väčšinou úseku, a jeden z nich napríklad riešil asi pol roka na schôdzach ,že keď ide na záchod, že sú omočené dosky, a teda nech si chlapi s málo funkčnou prostatou ,radšej sadnú. Aj jemu prostata ,už štrajkovala
asi ,takže ďalšieho pol roka riešil, že keď si už sadne na vecko a spustí gate na zem ,že ich má od popola :,,Prosím Vás nehulte na hajzli a keď už húlite ,neklepte ten popol na zem….,,
Vyriešil to časom, počas prevádzky vécka chodil nalepovať vešiačiky na ,,gate,,. Kolega práve trónil a tak šéf s otázkou :,,Je tam niekto? ,,Dostal jasnú odpoveď: ,,Kto by tu jedol ,ja tu ser…m,,. Šéf mu ale podsunul vešiačik ,nech ho potom akte nalepí.
Našťastie môj šéf bol o čosi vyššie. Aspoň výzorom. Bol to asi 5o ročný seladón, ktorý nikdy v živote nemal ponožky inej farby ako košeľu, a to väčšinou nebovomodré ako je ho oči. Pre mňa to bol starý foter ,ale boli tam dve devy ,ktoré sa raz kvôli nemu na pracovisku pobili a vzduchom okrem nadávok veru lietali štice aj blond a aj ryšavé.
A seladón s nezábudkami miesto očí ,vyholený ,navoňaný nezasiahol, našuchoril pomyselné perie ,a tešil sa aký je žiadaný./Inak to bol úžasný blbec, čo absolútne nerozumel pracovnej problematike, ale tak to chodilo a asi aj chodí stále./
Musela som ho opísať ,aby ste pochopili ,čo teraz napíšem.
Bola som s deťmi na trhu remesiel. Ja som ochkala nad krásou ,ktorú dokážu vytvoriť ľudské ručičky, moje dve deti ochkali ,že zdochnú od hladu pokaľ im okamžite a hneď nekúpim cigánsku. Nie ,že by som bola lakomec, ale kvalita týchto pokrmov je zabitá kvantitou vyrobenou vo vidine ,,stanem za do zajtra milionárom,,.
Ale ako každá mama ,ustúpila som, kúpila a vzápätí nerváčila, lebo cigánska bola nedopečená ,a nechcelo sa mi práve narúšať tú atmosféru šikovných remeselníkov, trápnymi hádkami s nenažratými bufetármi.
Cigánska skončila v prvom kontajneri. Ešte sme sa tam motali, veď treba kúpiť aj predražené pitie, no nie?
Ku kontajeru sa prišmatlal bezdomovec, sivé vlasy zažltnuté špinou a mastnotou, otrhaný ,dostrielaný sveter moľami, vyčaptané topánky s dierou na špici a aj s dierou na pestrofarebnej ponožke otŕčali svetu čierny palec .
Strčil ušmudlanú ruku až po lakeť do kontajnera, a vytiahol našu ,deťmi rozmaznanými odmietnutú cigánsku a s chuťou sa zahryzol. Striaslo ma, ale stále som sa dívala a predstavila som si ,aké to je ,dieťa sa narodí ,milujú ho ,je čistunké voňavé ….a keď preskočím to podstatné ako je život…. a ak to dieťa môže skončiť.
Asi som na neho veľmi čumela, lebo otvoril karpavé oči ,čo mal slastným pocitom dobroty privreté, a pozrel priamo na mňa. Modré či žiarivé ako morská lagúna ma pichli priamo do srdca.
