Bloggerky

Mali sme babinec

Môj “genius loci” má cigánsky vkus… a je mi dobre….

Mali sme babinec. Pozvala nás kamoška kamošky, mala nový byt, chcela sa nám pochváliť novým bývaním. Super, zbožnujem vidieť ako bývajú iní, je to také zvláštne a ja si myslím aj intímne zároveň.

Prišli sme k baráku “šíleného” tvaru a pre mňa (mám fakt orientačnú chorobu) bol problém sa zorientovať a nájsť vôbec výťah. Ok nebola som sama, kamošky to zvládli a so smiechom ma ako slepca bez “hendikepu” doviedli k daným dverám.

Monika otvorila, vylúdila úsmev (neviem, zdalo sa mi to? že silený jak sviňa), prebehla nás očami, pristála pohľadom na mojich nahých chodidlách (šlapky nosím od apríla do októbra, viac menej medziprstové, do tých vedia ponožky natrepať len japonské “gejše”).

“Požičiam ti ponožky,” počujem a cítim sa, no nie dobre.

“Vieš, narobila by si mi spotenými nohami “ďápy” na parketách..

V hlave ma trocha pichne.

Monika nás vodí po miestnostiach a ukazuje: “no tu máme jednu kúpelku, všimnite si vécko, v noci svieti, aby ste si nemuseli zažínať svetlo, doska je vyhrievaná, umyje vám zadok, osuší, a ešte je v ňom rádio a budík, no je proste úžasný. A keď budete chcieť ísť na vécko, bežte tam vpredu tam je normálny, tu by som musela ísť s vami…

V hlave ma pichne druhý krát, stiahne mi zadok (to mávam keď sa deje niečo, čo mi nevyhovuje, nevadí, aspoň posilním panvové dno a nebudem tu musieť ísť na vécko).

Tu máme terasu, baby tu si vyzujte vnútorné papuče a obujte terasové, viete nech sa nenosí bodrel. Vravím : “a nevadí ti, že ten záves nemáš prepolený, na terasu keď pôjdeš musíš to celé odhrŕnať, aj záves aj záclonu?” “Ale nie veď koľko chodíš na terasu? Dva mesiace?” vraví Monika. No ja neviem, ja by som mala permanentne rozčapené dvere na terasu a “žila” by som tam,” vravím si v duchu a mimovoľne chcem prehodiť kabelku, cez operadlo stoličky.

“Niéééééééééééé, to je koža biela ušpiní sa od tvojej kabelky,” zareve mi Monika do ucha, a vytrháva môj “bezdácky bágel” z ruky a odkladá na zem k dverám.

Pichne ma v hlave tretí krát, okom mi začína mykať nervný tik.

Panvové dno povoľuje, pýtam sa, či môžem na to vecko. Na vecku som v strehu, bojím sa, že spoza závesu na mňa vyskočí osoba v žltom či modrom tričku a opýta sa sloganom, čo má aj na tričku: “Môžem Vám nejako pomôcť?” Keby vyskočil, asi by som to predýchala, a spýtala sa, kde v zadku tu je hajzlpapier ten nikde nevidím, kašlem na to tentokrát si kusnem do jazyka, vložka snáď aj túto tekutinu zabsorbuje. Otáčam sa ,že spláchnem a s hrôzou vidím že som okvapkala dosku. Bohactvo, vyzúvam si ponožku, obraciam ju naruby a leštím dosku, krv sa mi teraz pre istotu vlieva do hlavy.

Dostávame kávu, ale pred tým rozdá podložky (obrus tam je tak ja neviem, evokuje mi to: dám dečku na dečku ,aby som nezašpinil dečku a perpetuum mobile dečkové funguje)

Rozmýšľam celý čas čo mi chýba….. cítim novosť omietky (tá je aj v obchoďáku žltom).

Cítim vôňu kože (to má ajobchod s nevysloviteľnými názvami tovaru, preto tam majú tony ceruziek a papierikov) a … mám to necítim vônu domova, necítim že by tu bol “genius loci” (duch miesta) vlastne necítim ani žiadnu emóciu, necítim vlastne nič.

Po “kolaudácii” bytovej prichádzam domov vrhajú sa na mňa moje dve deti, žujúce od hladu čipsy, ktoré sú namrvené hádam aj na vécku, mne sa uvoľnuje panvové dno, kútiky úst a teším sa že mám len byt malý ,možno gýčový, ale že v ňom mám ešte jedného obyvateľa GENIA LOCI, ktorý mi kľudne môže robiť dápy na parketách, vyliať kakao na koberec, položiť kabelku na stoličku a ísť sa vycikať bez zvierania duše.

PS: Vložku som si radšej vzala do kabelky a vyhodila až doma, aby ma Monika nechodila v noci strašiť.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *