Teplučký august otváral možnosti krásnej dovolenky a ja som sa rozhodla pridať k rodine mojej najlepšej kamarátky Hanči.
Šli sme do Liptovského Jána k vychýrenému liečivému prameňu, o ktorom kamarátkin manžel fanaticky básnil celú cestu.
“Ten prameň lieči fakticky všetko, ekzém, vredy, alergie, kašel, nádchu, neplodnosť, impotenciu…”
Jeho “školenie” vo mne vyvolalo takú prudkú alergickú reakciu na chlapov a migrénu, že keď sme dorazili, šla som dobrovoľne po tú živú vodu priamo k prameňu.
,,To pôjdeš rovno asi kilometer, pri veľkej borovici zabočíš doľava potom po cestičke doprava, a tam uvidíš rúru a z tej ten zázrak vyteká,” informoval ma Paľo.
Poslušne som šla podľa jeho inštrukcií a pomerne ľahko napriek môjmu slabému orientačnému zmyslu som “živú vodu” našla. Naplnila som dve dvojlitrové fľaše a vodu som potom priamo z prameňa ochutnala.
FúúúúúJ!
Okrem príšerne horkej chuti tá voda smrdela ako strava v školskej jedálni (nechápem z čoho sa tam varí keď všetko má vôňu vechťa hodne používaného širokospektrálne od pohárika až po mastný sporák), a tak som si povedala, že toto teda nemusím. Navyše v tej vode plávali nejaké drobky nevaľného dizajnu.
Vodu som ale poslušne doniesla Paľovi (Hanča tiež chodila do tej istej školskej jedálne) a zaklamala som, že je úžasná a hlava ma už vôbec nebolí. Aby nebol sklamaný že mi voda nechutí ponúkla som sa, že po vodu budem chodiť každé ráno a že tam si aj čerstvú vypijem (máš ho vidieť!).
Paľo si celú dovolenku pochvaľoval ako ho prestal bolieť žalúdok, ako ho neťahajú kŕčové žily a sa mu dokonca zdá (ješiťácky), že mu prestali padať vlasy.
Ja s Hančou sme sa potajomky úžgŕňali (jedáleň) a celý čas popíjali zo zdravotných dôvodov neskutočnú červenú frankovečku voňajúcu po páľavských kopcoch a ovocí.
Posledný deň nás Paľko vyhnal po “živú vodu” obidve aby sme priniesli aj jeho kolegom ako suvenír.
Hanča cestu poznala ,prišli sme ku veľkej borovici zabočili doľava a po cestičke… .a ja som strnula!
Kamarátka sa vybrala opačným smerom. Bola som ticho ako pena (aj tá bola proti mne ukecaná), srdce mi začalo (nechápem, prečo) búšiť a sledovala som kam prídeme.
Prišli sme k rúre.
K inej rúre, k druhej rúre.
OBLIAL MA SMRTELNÝ POT! Zozelenala som. Hanča si ticho pospevovala (dovolenka jej evidentne prospela) a naberala “živú vodu”
Nabrala som odvahu a fufňavo som špitla: “Vieš, Hani, ja som chodila k inej rúre nevieš aká je “to” voda?
Hanča vytreštila na sekundu na mňa svoje aj tak obrovské oči a vybuchla do neovládateľného smiechu a ja od úľavy s ňou.
Keď sa ako tak upokojila tak mi prezradila to tajomstvo.
Rúry sú naozaj dve ,jedna je prameň a tá druhá odtok z kúpaliska kde si staré babičky liečia tie ekzémy a bradavice a…….
Paľko bol s dovolenkou výsostne spokojný, aj my dve len sme si so sebou priniesli aj jedno tajomstvo a iba občas sme po ceste domov vybuchovali do smiechu iba Paľko si myslel, že to moravské vínko nám uškodilo, a niet nad živú vodu.
PS: moja porucha mať ľavú napravo a pravú naľavo…. spôsobuje aj iné problémy, hlavne ak mám navigovať šoféra na miesto určenia, robím to pomocou prsta ,vystrelím rukou smer, ale tiež som skoro kvôli tomu šoférovi pichla do oka ten prst, a skoro sme skončili v stĺpe… som v tom sama? Či?
Kvetka čo k tomu dodať, gény nepustia, sme rodina.