Sedela pri svojej obvyklej rannej šálke kávy, pozerala do blba, mala chuť sa niekde zahrabať. Ako vysvetlí svojmu drahému, že jej srdiečko bije už aj pre iného?
Žijú spolu takmer 13 rokov. Ich spoločný sen o veľkej rodine, detskom smiechu, ktorého bude plný dom, sa nevydaril. 12 rokov robili všetko, čo sa točí okolo založenia rodiny, plač v kolíske sa však nedostavil. Od hormonálnych „dopingov“, cez tri bezvýsledné umelé oplodnenia až po všelijakých liečiteľov a šamanov , všetky metódy, ktoré sa dali „použiť“ už vyskúšali.
Ruženka, ktorú každý volal rozkvitnutá Ruža, strácala na svojej kráse, vysychala, pretože jej dušička nebola naplnená.
Bože, ako vysvetlí Romanovi, že sa s ním už aj tajne stretáva? Že zo stretnutí chodí nadšená ako školáčka? Že ružička v jej duši začína znova klíčiť?
Nie! Nezostarne ako vyschnutá zošúverená kvetina! Má 36, zopár vrások v očných kútikoch, síce ubolenú dušičku po nesplnenej túžbe, ale zato ešte stále mladú a životaschopnú a život pred sebou.
Romanovi to vyklopí ako hotovú vec!!! A buď sa s tým zmieri, alebo sa zbalí a odíde. A už presne vie, kedy sa To stane.
O dva týždne sa mal konať večierok pre deti z detského domova. Ruža dookola omieľajúc si v hlave pripravený scenár pre Romana bola ako najatá. V hĺbke srdca však šťastná a plamienok nádeje plápolal, dúfajúc, že ju Roman pochopí. Veď toľko toho spolu prežili, toľko sa natrápili, nasmiali a naplakali. Verí, že jej podá ruku a pochopí ju.
Romanovi sa veľmi na akciu nechcelo, unavený z práce, naštvaný od šéfa, ale pre Ruženku to spraví. Vydrží tam dajako tie dve hodiny, Ružička bude šťastná a on môže spokojne večer zaľahnúť do postele. Nemôže jej pokaziť tak dlho a s takým obrovským nadšením pripravovaný večierok. Jeho kvetinka, keďže nemohli mať spoločné dieťatko, svoju lásku a oddanosť venovala takýmto záležitostiam. Tajne ju obdivoval, pretože on by to nedokázal, bolesť ho príliš „zdeformovala“.
Prišiel onen veľký deň. Ruža od rána celá bez seba, raz sa triasla, raz šťastne predýchavala tú blížiacu sa chvíľu, miešali sa v nej protichodné pocity.
Večer sedeli v prvom rade, Roman ju držal za ruku a Ruža bez dychu sledovala program rozšantených detičiek. Oči sa jej leskli od radosti a nadšenia, ale jej vnútro bolo roztrasené, pretože ju čakal ťažký moment večera a jej doterajšieho života.
Vystúpenie skončilo. Detičky sa rozbehli všelikade, nasledoval zábavný večierok s občerstvením a tortou. Ruža, roztrasená, chytila Romana za ruku. Potiahla ho na bok, kde sa mohli porozprávať. Bože, teraz, alebo nikdy!
„Musím ti niečo povedať…“, začala bojazlivým hlasom. Roman na ňu udivene pozeral, očividne bola v rozpakoch a triasla sa ako osika.
„Ja som niečo spravila, čo ty rázne odmietaš už celé roky a ….
Roman vypleštil na ňu oči.
„ Roman, ja niekoho milujem, našla som zmysel života a chcem ti ho predstaviť.“
Mal čo robiť, aby neodpadol, zahmlilo sa mu pred očami …..
V tom sa spoza rohu dovalila udychčaná a urehotaná Renča, jej spoluorganizátorka. Chytila ju za ruky a ťahala preč. Ruža vysvetľujúc, že teraz nemôže, „odbíja“ dôležitá chvíľa v jej živote sa snažila odtrhnúť z jej zajatia. Roman utekal za nimi, nechápal, hneval sa a chcel vysvetlenie.
Vrútili sa medzi kopu rozšantených detičiek, ktoré sa už takmer ohadzovali tortou, ktorú im Ruža prichystala. Renča ju dotiahla ako prvú pomoc .
Z tej detskej miešanice vybehol malý, umachlený čertík, po uši od šlahačky a keď uvidel Ružu, vrhol sa jej do náručia.
Moja kvetinkááááááááááááááááááááááá!!!! Pišťal na celý svet a rozjašený sa jej ovinul okolo krku.
Ružena, umazaná od šľahačkových ručičiek, otočila sa k Romanovi, ktorý celú situáciu nevedel vo svojej hlave spracovať a zaradiť, stál ako elektrický stĺp.
„Predstavujem ti moju veľkú lásku! Volá sa Riško, a či sa ti to páči, alebo nie, bude náš. Viem, že si celé roky proti tomu, aby sme si osvojili dieťatko, ale ja nechcem zomrieť ako stará ufrflaná baba, ktorá nenávidí celý svet, lebo sa jej nesplnil sen. Chcem byť mamou, a keď nám to už príroda nedopriala, bude to takto. Som pripravená na všetko!“ vyklopila a „obranne“ čakala reakciu.
Roman zostal ako obarený. Nečakal to, hoci tušil, že jeho kvetinka voľačo v hlave „montuje“, pretože ju pozná celé roky a už dávnejšie si všimol jej nadšenie, ktoré sa snažila „schovávať“. Prebehlo mu neraz v hlave, že má asi niekoho a ani by sa nečudoval, pretože nebol v poslednom čase príjemný spoločník a partner.
Toto však nečakal, pretože naozaj adopciu odmietal. Nechcel vychovávať „cudzie“ dieťa, sám nevedel prečo.
Nemal však momentálne čas na rozmýšľanie a ani na zápornú reakciu. Riško sa mu vrhol ako opička, so šľahačkovým úsmevom, okolo krku.
„Ty si ten Roman?“ vyvalil na neho obrovské okále s mihalnicami zababranými od sladkej pochúťky.
Ani nevedel ako, chlapček ho úplne „zobral“. Stratil sa zo srdca ten „zlý“ pocit a po čase ho naplnila obrovská láska.
Po všetkých zdĺhavých, úradných procedúrach okolo osvojenia sa malý čertík k nim nasťahoval. Roman všade poctivo stál vedľa svojej kvetinky. Muž, ktorý ešte prednedávnom rázne odmietal vychovávať „cudzie“ dieťa, svojho syna všade nosí a je z neho hrdý a nadšený otecko.
Ruža znova vykvitla, a jej život znova dostal zmysel. Do ich prázdneho hniezda sa nasťahoval smiech a šťastie.
Odvtedy prešli dva roky, Riško je už prváčik, Roman absolútne pyšný otecko a Ruža…….?
Život nám mnohokrát nadelí veľa bolestia odriekania, ale pánbožko sa niekedy plesne po…trebárs po srdci a dejú sa zázraky, doslova.
Včera som ich stretla, celú krásnu rodinku a kvetinka ……
Rozkvitnutá ako najkrajšia ruža na svete mi s hrdosťou otŕčala narastajúce bruško…….
To ich šťastie ma absolútne zalialo a hneď som mala krajší a veselší deň!
PS: A potom že nemáme veriť na zázraky …..
