Nikdy som nečítala Tatarkove Navrávačky…
Poviete si – čo je na tom? Kto už v dnešnej dobe číta Tatarkove Navrávačky? Kto vlastne už v dnešnej dobe číta Tatarku? A máte pravdu – takých, čo Navrávačky nečítali je plno.
Rozdiel je však v tom, že ja som ich nečítala zámerne.
Prvýkrát som o knihe počula tak, ako všetci z generácie, ktorú ovanula Novembrová revolúcia ešte v škole. Po osemdesiatom deviatom sa rýchlo menili osnovy a do dejín literatúry sa vracali diela, ktoré sa komunistom nehodili do tabuliek.
Aj Tatarkove…
Z ukážok, ktoré som si v tých dňoch prečítala som zacítila chuť, ktorá mi pošteklila jazyk, oči aj dušu. Strávila som Tatarkove dielo skôr, ako som ho vzala do rúk. Z krátkych noticiek, obsahov a úryvkov som si vystavala celé diela. A potom som siahla po Panne zázračnici.
Nie, nechápte ma zle. Nebola som sklamaná preto, že by toto dielo bolo zlé. Bolo iba skrátka iné, než som si ho napísala vopred sama. Ako keď idete do zmrzlinárne s obrovskou, neuveriteľnou a pálčivou chuťou na orieškovú zmrzlinu. Ibaže na mieste zistíte, že oriešková nie je v ponuke. Dáte si čokoládovú, ktorá Vám rovnako veľmi chutí. Akurát to už nie je oriešková po ktorej ste tak intenzívne túžili… Je dobrá, ale – iná…
Aj Navrávačky som si v mysli prečítala, vychutnala a strávila skôr, než som ich vzala do rúk.
A teraz sa už bojím vziať ich do rúk naozaj. Aby som neprišla o tú chuť, ktorá mi po nich zostala na jazyku. Z úryvkov, noticiek, vlastných predstáv.
Rovnako už asi nikdy nechytím do rúk knihy Vaša Pankovčína. Bola som ešte bláznivá tínedžerka, keď som ich zhltla jednu po druhej. Všetky, ktoré sa mi dostali do rúk.
Bol to úžasný zážitok.
Chutil mi jeho magický realizmus. Chutilo mi to čarovno, ktoré som cítila z jeho riadkov. Pankovčín sprevádzal moje dospievanie a vzala som si z neho možno ešte viac, než chcel pri písaní rozdať. Nepýtala som sa, či môžem. Proste som brala.
O pár rokov neskôr som sa v Bratislave spoznala s viacerými ľuďmi, ktorí Vaša poznali osobne. Jeho som už spoznať nestihla – zomrel skôr, než som prišla do hlavného mesta ja. Ani tieto stretnutia ma však neprimäli k tomu, aby som opäť chytila jeho knihy do rúk.
Dodnes sa ich bojím otvoriť.
Bojím sa, aby som krátko pred štyridsiatkou neprišla o to čarovno, ktoré som si z nich ukradla pred dvadsiatimi rokmi. Aby som nezistila, že sa niečo za ten čas zmenilo.
Buď knižky, alebo ja (Určite knižky, určite! Ja som predsa stále rovnako dokonalá 🙂 )
Strach má mnoho podôb. Niekedy zväzuje ruky a oberá nás o nové zážitky a skúsenosti.
Niekedy nás však chráni.
Pred tým, čo by nám mohlo príliš uškodiť.
Mám rada svoj strach. Pomáha mi pregúľať sa do ďalších dní a starostlivo bdie nad tým, aby som neprišla o svoje sny…
