Stála na križovatke, čakala na zelenú. Jej matka a sestra na vozíčku vedľa nej. Zrazu sa valí sestra na vozíčku do rozbúrenej cesty plnej áut. Matka ju vysotila rovno medzi náhliace sa vozidlá. Nieeeeeeeeeeeeeeeeee!!!!!
Zuzana sa bezhlavo vyrútila za ňou, nieeeeeeee, sestra moja, nieeeeeeeeeee. A k vozíčku sa nebezpečne približovalo rýchlo sa rútiace auto …. Jej matka sa s úškrnom na to celé pozerala.
„Nechem vás…..!.“ boli slová, ktoré začula z jej úst …………
Strhla sa zo sna, spotená, udychčaná, srdce jej búšilo ostošesť a oči mala červené od toľkého plaču.
Každú noc sa zobúdzala umorená na tento šialený sen….
Bolo 2.30 nad ránom. Už nedokázala zaspať, myšlienky sa jej motali v hlave ako prádlo v práčke. Vstala, prichystala Peťke desiatu a čumela do steny do rána.
Parádne si pobabrala život. Nie a nie sa z toho dostať.
Prízrak je životného omylu sa nad ňou vznášal ako čierny mrak. Nič nešlo ľahko. Aj opatrovateľskú prácu v rakúsku jej skomplikovala závisť jej striedačky. Babka si ju obľúbila a to sa jej nepáčilo, podrážala ju kade sa dalo. Už mesiac a pol bola doma a čakala kedy môže ísť späť, pretože babka bola v nemocnici na operácii. A jej dlhy sa nemíňali, práveže ….
O tri dni sa konečne mohla vybrať za prácou. Čakala ju poriadna drina, pretože podrazy milej striedačky ju očiernili. A ona sa tak snažila, snáď až príliš. Mala však na to svoje dôvody, peniažky zúfalo potrebovala a tak spravila všetko na svete pre rozmarnú starenku. To je to, čo striedačka, Ľuba, nevedela pochopiť, hoc sa jej svoju zúfalú situáciu snažila vysvetliť. Robila sa, že nechápe, alebo nechce ….. Je to jedno.
Po úmorných prebdených nociach, kde ju sprevádzal ten istý sen sa začala baliť.
V tom sne jej vlastná matka odhodila svoju ťažko chorú dcéru. Zuzana aj v reále mala ťažko chorú sestru, ale matka ju neodkopla, ten kopanec schytala Zuzana. Keď jej matka bola v ťažkostiach, keď jej hrozila exekúcia a to, že príde o byt, Zuzana jej bezhlavo dala všetky peniaze na súdne „poťahovačky“, tie peniaze, ktoré si ona požičala od banky, lebo chcela začať niečo so svojim životom, chcela začať podnikať, privyrábať si.
Jej mater, krajšie sa o nej nedá písať, sorry, teraz sedí v teplúčkom bytíku, Zuzana peniaze odvtedy nevidela a matka ju vydedila a úplne odpísala. Jej zostali len obrovské dlhy.
A tieto čierne mraky dlhov sa nad ňou schádzajú čoraz hustejšie ….
Musí ísť, bojovať, ešte zatiaľ trčí v takmer spoločnom byte s exom, hoc už má na mále, vo vzduchu cítiť vôňu pušného prachu.
Nevadí, zajtra ide a potom už bude chodiť každé dva týždne, dokáže babičke, že je hodna práce.
Akosi však mala v poslednom čase zvláštny, taký „zadný“ pocit, že niečo nie je v poriadku. Jej ex ju akosi príliš posielal späť za prácou, hoci predtým ju skoro preto „zabil“. Svokra sa tiež správala čudne. Pripisovala to však sebe a tomu, čo porobila.
Peťka večer horko – ťažko zaspala, so zúfalým plačom, že maminka ide zajtra preč. Jej silné objatie okolo krku a slzy obtreté na jej tvár cítila aj druhý deň.
Ex sa išiel sprchovať a ona, ani nevie ako, napadla ju „šialená“ myšlienka. Schytila jeho mobil, odblokovala a klikla sa na esemesky. Nikdy to nerobila, nemala na to dôvod, hoci vedela, že má frajerku. Nevytýkala mu to, ani sa neopovážila, pre jej hlúpy päťminútový úlet za NÍM, pánom zvaným životná láska, ktorý ju už ani nepoznal a kvôli ktorému si urobila zo života peklo.
Zrazu ju zalial studený pot….. To, čo sa dočítala bolo horšie ako trest smrti…… Trasúcimi rukami odložila mobil na miesto a skúsila sa, tváriac, že nič nevie, pobrať spať…
Nezažmúrila oči ani na chvíľku. Jej ex, jeho milenka a svokra spriadajú proti nej plán, pekelný plán. Chcú ju dostať z bytu, za každú cenu a bohužiaľ, všetky okolnosti hrajú proti nej. Tak už jej došlo, prečo ju tak veľmi posielali späť… Aby sa už nemala kde vrátiť. Aby sa jej zbavili ….
V noci, vo svojom zúfalstve napísala svojej kamarátke, svojej vernej priateľke situáciu, odprisahávala všetkých svätých a nesvätých, že do smrti oľutovala svoje konanie, čo porobila a poďakovala jej doterajšiu pomoc, lásku a to, že pri nej stála doteraz. Nevie, či sa ešte stretnú….
Ráno so svojim skromným batôžkom v jednej ruke a v druhej stískajúc malinkú ručičku Peťky, so stiahnutým žalúdkom a vyplakaným očami sa rozlúčila s dcérkou. Jej tuhé objatie, teplé ručičky a zúfalý plač má pred sebou. Vysvetlila jej reálnu situáciu …. s ťažkým srdcom, ale musela ….
Sedí vo vlaku, čaká ju poriadna drina, nervy a babičkine „terorizovanie“. To však nie je nič oproti tomu, že doma ju už možno NIČ nečaká, vôbec NIČ ………….
– – – – – – – – –
PS: Posledná veta v jej maili : Moja drahá priateľka, chcela by som byť raz taká, ako si ty ….. Do konca života ti budem za všetko vďačná!!!!
