Oranžovo-marhuľový august nám dal “pápá” a pustil k vláde iný mesiačik s príchuťou červeného jablka, šťavnatého, po ktorom až tŕpnu škraňe (sánky – nie tie zimné).
Vzduch sa vyčistil od opaľovacích krémov a zostril svoje rána. Bolo v ňom cítiť napučané bobule hrozna, orosené a čakajúce na zber a šup do burčiaku, po ktorom sa vraj vymení krv, alebo minimálne črevná flóra niekdy aj fauna (to keď sa premeníte po nekontrolovanej konzumácii na zviera). Pre mňa je to mesiac vôňe začínajúcej školy.
Vo vzduch cítim vôňu kože prvej aktovky ,voňu ceruzky a pach školskej jedálne.
Aj teraz, keď som veľká a moje deti bez stresu, flegmaticky idú prvýkrát do školy po prázdninách, moje telo vysiela varovné signály. Môj mozog vysiela pokyny črevám a žalúdku a robia vnútri čurbes s vonkajšími prejavmi srajdy.
Milujem školu. Fákt. A neviem písať sloh. Vraj.
Jeden krásny deň som pomohla napísať sloh synovi. Opravila chyby (nevravím, že som stopercentná, ale baví ma to).
Doniesol známku 3/3. Očami som metala blesky: “Oukej, dones mi to ukázať,” veselo som prehodila.
“Nedá sa,” oznámil mi.
“Jak nedá?”
“No ona mi to nedá. Sloh musí zostať v škole… Ona je krava, neznáša chalanov, na hodine žerie rožok, nás chalanov ignoruje.”
Syn dostáva pohlavok: “Tak sa o pani učiteľke nevraví,” uzatváram teraz ja výchovne.
Dávam mu euro a prosím ju – cez syna – nech mi spraví láskavo kópiu.
“Nedá sa,” syn zúri. “Máš prísť za ňou, keď to chceš vidieť,” uzatvára dieťa kauzu.
Ďalší deň si beriem z práce voľno, veď v dnešnej dobe sa chodiť pozerať do školy na nejaký sloh je také výhodné a hlavne rentabilné a logické.
Pani zástupkyňa protestuje ( nie ste objednaná, ale čo idem k zubárovi?), ale vidí moje odhodlanie neodísť a púšťa ma do triedy.
Pani slovenčinárka (žalúdok mám ako kameň,srdce bije o infarkt), je na pohľad fakt nepríjemná. Krimplenový kostým
(100% umelina pružná ako puma) udržuje telovú “plnku” ledva pokope, žena je typ kocky 1,6 x 1,6 metra, recyklovanej na mišelinový typ.
Pozerám jej zvrchu na mastné sivé vlasy, nadychujem sa jej pyžma. Šteká (pred žiakmi) na mňa ako na ôsmačku, ktorú chytila na záchode huliť a po intervencii zástupkyne šmajdá so mnou do kabinetu a frfle si: “Ten sloh nepísal on a on je na gymnáziu a čo som to za matku a blá, blá, blá…
Dvere kabinetu mi pripleskne pred nosom (vy tu zostaňte!), moje nosné dierky sa vezú po bielom emaile, nechávajú len vyryté stopy a toto má účinok akoby som si fakt šnupla lajnu.
Po minúte otvára dvere, mne chýba už len karika v nose a tú mi pomyselne dá, keď si ona rozplesne prdel na stoličku a mňa necháva stáť,ako za trest. Prísne mi máva slohom pred očami a vietor ktorý vytvára, mi do nosa podsúva jej zlostný pach.
Očami prebieham sloh, doplnené hlavne čiarky (viem, mám s tým problém, ale pozrite na Hrabala, ten z toho spravil výsadu)
Vravím jej: “Pani učiteľka, je to na 3/3?”
“Ale on to nepísal!”
“Áno, pomohla som mu ,ale písal sám. A mimochodom, keď máte problémy iného rázu, ktoré sa netýkajú vyučovacieho procesu, nevylievajte si ich na mne, ja nie som Vaša žiačka.”
Ona: “Vy,vy ,vy jedna drzá osoba… Čo ,čo si to dovoľujete? Ste odo mňa minimálne o 25 rokov mladšia.”
Ja:,,ďakujem za kompliment,ale to by ste museli byť už 20 rokov na dôchodku!” Vraciam úder.
Ona: “Ja, ja sa musím napiť”
Ja: “Napite sa, a nezabudnite, ak bude treba opäť prídem… A ten sloh, prosím, oznámkujte päťkou, podľa zásluh,” odchádzam a krimplen púšťa očka…
Prichádzam domov a syn sa pýta:,, No čo ako?,,
“Je to krava,” sadám si k nemu a dávam mu pusu na čelo.
no ked chalanisko nevie pisat sloh na gympli, tak ja neviem… mozno ho na ten gympel “netrebalo” tlacit…