Tak a je tu. Čas vinobrania. Oslava úrody hrozna. Prvá jeho ochutnávka skoro v podobe vína, sladkého, mútneho, neraz ošáleného cukrom a kvasnicami. Burčiak, kolotoče, tekvicové semienka, cigánska pečienka, medovníky, žužu…
Burčiak presladený a napadajúci “žáhu” kolotoče skrátené o čas jazdy a prevýšené o výšku ceny, semienka osolené ako pre srnky jedna ku jednej, soľ je lacná, cigánska orómená o mäso, medovníky tvrdé, majú dohodu s Vašim dentistom že pôjdu fifty fifty, žužu čo vám zalepí cukrom hrtan, ktorý Vás donúti, aby ste si dali ďalší burčiak…
A zrazu znenazdajky stretnete človeka. Dlho sme ho nevideli, asi rok, chlapec v roli päťdesiatnika s očami modrými ako melónové žužu, živočíšnym ako pol tony pravej cigánskej, výzorom tvrdého chlapa ako medovníčky a pritom sladkého ako najošálenejší burčiak.
Akoby nás videl včera a niť rozhovoru preťala náhoda… pokračuje v pozvaní na domček ,kuknúť zajáčkov, popiť pravú orechovicu pálenú, uvariť kávičku do obitého hrnčeka, čo čaká iba na Vás, pochváliť sa kvasáčkami, čo občas konkurujú vynálezcovi penicilínu…..
Ten človek nepracuje už dva roky, na päťdesiatku poslal môjmu mužovi päťdesiať feferóniek, podľa mňa najoriginálnejší darček daný srdiečkom.
Ten človek, čo ho volajú Ježko, lebo sa dal prvý krát ostrihať na Ježka, sa stará o mamu a tatu, mama má alzheimera, ocko je tiež niekde mimo reality ,chlapec v “telepolčasuživota” chlapa varí pirohy, nakupuje, perie, a………..a nesťažuje sa .Na málo peňazí ,na sku…ný život, na to ako sa má zle…a ja ..a ja mu závidím. Závidím ako vzal všetko s pokorou ,s láskou, s dobrotou…
Posedenie pod orechom bolo dnes najspontánnejšie za dlhé roky s hocikým, nemusela som prešľapovať na mieste, netiekol mi z trápnosti o hľadaní témy na rozhovr po chrbte studený pot, lebedila som si aj s rodinou pod starým orechom a užívala som si tú chvíľu…
Ježko …ďakujem
