Nikola Čorbová dnes patrí medzi najúspešnejšie slovenské triatlonistky. Presadila sa aj na medzinárodnej scéne. V septembri 2021 sa stala vicemajsterskou sveta v duatlone. Na svojom konte má viacero cenných úspechov v triatlone. Na októbrové majstrovstvá Slovenska v polmaratóne si podľa vlastných slov šla “len zabehať”. Napokon ich vyhrala:-)
Toto je Nikolin príbeh, vyrozprávaný jej vlastnými slovami.
Narodila som sa v sobotu, 2 dni po Mikuláši. Rodičia ma neskoro vytiahli z čižmy. Mamka mala so mnou starosti, pretože som bola chorá.
Ja som zabojovala, a prvú výhru som si odniesla už z nemocnice – zvíťazila som nad “tetou s kosou”.
Odvtedy som robila a robím starosti a radosti mojím rodičom. Takmer nikdy som nevedela obsedieť, vždy som musela niečo robiť, vymýšľať, skúmať, rozoberať, hýbať sa. Či už som niečo majstrovala v dielni (chodila som aj na letecko-modelársky krúžok), chodila na ryby, maľovala, chodila na klavír, spev, skauting, bicyklovala, hrala futbal, hokej, korčule, skateboard, liezla po stromoch, preskakovala susedom ploty .. ajajaaaj toho ale bolo 😀
Leto klasika – večne na kúpalisku, v zime klzisko a lyžovanie ale aj stavanie bunkrov, sánkovačky, atď.
Najdôležitejšie bolo byť v pohybe, nesedieť, lebo čo ak by mi náhodou niečo ušlo alebo nedajbože som sa nudila. Ani školu som nevymeškávala (len keď som šla na nejakú súťaž), bála som sa, že mi ujde nejaký zážitok. Pamätám si ako ma raz rodičia doslova ťahali zo školy, lebo ich zavolala moja triedna učiteľka, že mám teplotu 😀 .. a ja som sa vzpierala a nechcela odísť domov. A na telesnej necvičiť? Neprichádzalo do úvahy.
Moja mamka spomína na dohodu s mojou triednou učiteľkou, s ktorou bola “nútená” byť v častom kontakte (až to vyústilo do pekného kamarátstva) – nechávať ma cez prestávky vonku na ihrisku vybehať, aby som na hodine obsedela, pretože ja som počas hodiny urobila zadania rýchlo a ešte som stíhala aj urobiť si len tak z nudy cvičenia dopredu a napriek tomu vyrušovať. Zo začiatku mamku učiteľka aj obviňovala, že mám zošity po bratovi a od neho si to opisujem. Ale rýchle pochopila, že to tak nie je a že to celé spôsobuje len moja hyperaktivita.
Moje celé detstvo je prepojené s pohybom, športom. Pravda je však taká, že som bola brzdená a mala som šport bránený, zakazovaný. Na školské súťaže som často chodila “na tajňáša” – vzala som si veci ako na vyučovanie ale zároveň aj na šport.
Poznámka: Viete čo ma o veľa rokov neskôr dojalo?? Keď mi môj ocino po rokoch povedal: “Tak som Ti šport zakazoval, bránil Ti a ty si si aj tak svoju cestu razila a vyrazila a som na teba hrdý!”
Ale zase lyžovanie – to sme chodili, aj tréningy, preteky – jazdila som Východoslovensku ligu do 18tich rokov. Ale celé to bolo len do určitej úrovne – v rámci zábavy, vrcholo – výkonnostne nie. To moji rodičia nechceli.
A po kom som taký športový blázon? Asi po mojom dedkovi, on bol športovec telom aj dušou. Inak nikto. Som čierna ovečka mojej rodiny.
Ja som popravde od mala túžila byť veterinárkou alebo vrcholovou športovkyňou. Takto som to mala. A hoc tá cesta bola dlhšia, s mnohými prekážkam a kľukatá, podarilo sa mi to v dospelosti, keď som s a osamostatnila. Možno aj preto celé to vnímam inak, lebo zakázane ovocie chutí najlepšie a čím viac mi niekto niečo zakazuje, o to viac po tom túžim a aj si to vážim.
O pár rokov neskôr – na vysokej škole: v prvom ročníku sme mali na predmete “Atletika” povinnosť buď pomáhať s organizáciou alebo sa zúčasniť 3km behu – Večerný beh Prešovom. Ja som si samozrejme zvolila radšej pretekanie. A pocity po? Už nikdy viac, žiadne bežecké preteky!
Haha, ale čo sa stalo o nejaký ten rok neskôr?
Beh som si zamilovala a je mojou súčasťou.
