V poslednom čase toho dajako veľa „nevyrobím“, hoci sa nemôžem sťažovať na nedostatok času. Veď chodím len domov, do roboty, domov, do roboty, každý deň sa mi rovnako začína a rovnako končí. No a to je veru ten problém. Pre niekoho nie, pre mňa áno. A si to príroda trošku pobabrala so mnou, pretože sa nejako neviem vtesnať do tohto života. Poznám mnohých, čo by neviem čo dali za takýto život ako mám ja, keď sa ani na kúsok nevybáča z každodennej rovnej cesty, niekedy sa tváriacej, akoby nikde neviedla. Idem, prídem, spím, jem, niečo poviem a to je všetko.
Nie, ja sa do tohto neviem vtesnať ani keď sa natriem lubrikačným gélom a skúsim sa tam natlačiť. Nejde, stále ma to vystrelí a potom len snívam. Sedím si v tom mojom kockovom živote na zadku, síce s otvorenými očami, moje myšlienky sú však inde. Akoby v moje hlave iný svet existoval, moje druhé ja. Len to nejako nemôže zo mňa vytrysknúť, nie a nie von.
Tam v tom mojom vnútri som žena osudu, fungujem od rána do večera, plná elánu, v práci, ktorá ma napĺňa, v ktorej mojou úlohou je organizovať, vybavovať, lietať sem a tam ,vyvolávať, písať, kresliť, navrhovať……a čojaviemčo ešte. Po práci prídem domov spokojná , síce unavená ako sviňa, ale s úsmevom na tvári.
A vonkajší svet? Realita moje čo okolo mňa visí?
No tá je úplne iná.
Ráno síce vstanem, našťastieJ, pošlem decká do školy, idem do práce. Vybavím zopár ľudí, pritom si lietam aj po nete, ale so zadkom na kancelárskej stoličke J Čo inak považujem za fajn vec, ja by som však radšej lietala po svete.
Že prečo to teda nespravím? Háčik je v tej tvrdej realite. Že síce sny sú pekná vec, ale vyživovanie rodiny a rodinné povinnosti druhá. A tretia vec, nachádzam sa niekde, kde veru ani prácu nezoženieš poriadnu, nieto ešte vysnívanú. Len také, poďme šup a splňme si svoj sen je pre mňa len fakt sen. Poriadne by som ošlahaľa rozpočet, keby som sa nakopla a začala svoje sny tvrdo realizovať.
Nie, ja viem, že treba snívať a teba si sny aj plniť. Som toho tvrdý zástanca. Ale realizovať sny treba aj rozumom, hlavne keď za tebou stoja ľudia, ktorí sú ešte závislí na tebe.
A tak aj ja snívam a realizujem, ale len v mikro rozmere 🙂
A píšem …………
Píšem o tom, čo mi víri v hlave…
O tom kolom dokola tom istom čo sa deje v mojom živote.
O tom ako sa kolotočujem v tom mojom sterotype, z ktorého ťažko dokážem vystúpiť.
Aj mojou vinou, pretože mnoho prekážok si robím sama.
Ano, ja to viem……
Ale keď aj tie odstránim, zostanú povinnosti, ktoré nemôžem odkopnúť, pretože sú to povinnosti z lásky, ktoré som chcela …
Ale aj tak snívam, v tomto mojom štvorcovom, každý deň rovnakom živote.
O tom, že by som chcela žiť inak.
Možno s tými istými „postavami“, ale nie všetkými a inak..
Tam kde svieti slnko nielen na oblohe…
Ráno vstanem, decká šup do školy a ja šup svoju rannú maznavú kávu do seba.
Oblečiem sa, vydekorujem do krásna tak, že ani sama sebe skoro neodolám…
Šup sadnem do auta a hajde do práce.
Otvorím maily, povybavujem a poďho pustiť sa do práce.
Dnes musím navrhnúť kostýmy pre detičky z tej pomocnej škôlky …
Jajho, aj sponzora musím ešte pošťuchať, aby na svoj sľub nezabudol. Body programu sú už takmer „navrhnuté“, ide sa pracovať na podrobnostiach. Faktúrky za tie postieľky, ktoré sme minule zohnali deckám na Ľevanduľovej, sú už vybavené….
Taštičky so srdiečkami pre „firmu“ už moje štyri žienky šikovno vyrobili, idem pofotiť, šup na net a šup tomu, komu sú určené.
Hrabem sa v reálnej pošte ..
Ahaaaa! Nová knižka od Kvetuľky ……….nikdy na mňa nezabudne, aj keď je z nej spisovateľka na roztrhanie!
Tak toto si nechám na večer do moje mäkučkej postele s ružovými vankúšikmi. Šup s ňou do kabelky, ale tak, aby vytŕčala, aby som sa mohla hlasno pochváliť, že táto autorka je moja kamoška……
Noooooo, a takto si snívam, a vedela by som toho napísať strááášne veľa.
Ťahá ma však momentálne moja najskutočnejšia realita.
A šup!!!!
Som tu, kde som.
Tam, kde práve mám byť, či nie?
Ani sama neviem..
A tak snívam, pracujem, idem domov, ráno vstanem, snívam, pracujem, idem domov …. žijem.
A to som bola ešte stručná …. 🙂
