Tak môj syn mal včera 16.
Z roboty som utiekla skôr (pardón, šéfe), utekala kúpiť sendvič, šunku, šalát na chlebíčky. Mama už u nás stepovala s tortičkou a čakali sme na návrat už veľkého syna, vnuka. Zdržal sa s kamarátm (ja som mu ráno šupla pár gastráčov nech ich pozve, lebo toto sa medzi deckami nejako vytráca, najradšej komunikujú cez modrý svit monitora, žiaľ).
Zblajzli sme tortičku, chlapec dostal od babky nejaké to euro a bolo vybavené. Večer som si (normálne mi to dovolili) pustila môj obľúbený film s krpatým, nosatým, poďobaným malým veľkým mužom Dustinom.
Ten film je o mladej rodine s päťročným chlapcom, ktorého mama sa rozhodne odísť od rodiny, aj od dieťaťa, lebo jej chýba aj iný “emocionálny život” okrem varenia, umývania riadov, prania, atď. Keď som mala ja 16, tak som moju obľúbenú herečku Merylku za to nenávidela, nechápala som, ako môže odísť od syna. Celý film som prerevala, bolo mi ľúto ocka, že zostali so synčekom sami.
Keď sa mi narodil syn (a to som pekne čakala na to 7 rokov, absolvovala hnusné vyšetrenia ako laparoskopia, a nežne znejúci rontgen vaječníkov, nie nebehajú vám myškou namazanou v nejakom géli po podbrušku, prásknu vám cez mikrocestičky vajíčkovodov kontrastnú tekutinu do vaječníkov a vy chcete práve v tú chvíľku radšej umrieť, ako zažívať takú bolesť), tak som to pochopila.
Vstávanie k večne uvrešťanému batôžku bolo to najmenej. Nervozita, nevyspatosť ,stále dookola sporák, práčka ,žehlička… a žena sa cíti ako chudera s vymytým mozgom. Vravím o matkách, ktoré si svoju materskú odžili, nie o “celevriťách”, ktoré svoje deti pomyselne odložili s ľahkým svedomím na krk niekomu inému už pred pôrodom.
Mama je tá, ktorá vstáva k dieťaťu keď zamrnčí vo svojej posteli. Mama je tá, ktorá fúka odreté koleno a utešuje, že sa to do svadby zahojí. Mama je tá, ktorá plače pri pridržiavaní dieťaťa keď mu “operujú” predkožku a dieťa lekárovi nadáva za to do debilov. Mama je tá, čo ráno hľadá ponožky. Mama je tá, čo ide o polnoci kúpiť zošit, na ktorý si dieťa spomenulo, že bez neho neprežije ďalší školský deň. Mama je tá, ktorá podá liek každé štyri hodiny.
Áno aj tato funguje, len troška inak. Dnes je na programe mama. A mama je tá, ktorá kričí na svoje dieťa, že čosi vyparatilo, kričí aj keď si vravela, keď deti nemala, že ona nebude taká chudera ako jej spodná suseda, ktorá vreští na svojich blonďatých anjelikov. A mama je tá ktorá nedovolí isť tam a tam, lebo sa hystericky o dieťa bojí, že sa mu niečo stane. A mama je tá, ktorá si chce raz v kľude zjesť obed, bez prestávky na utretie zadku po veľkej. A mama je tá, ktorá si chce len tak lažkať, bez toho aby si od nej po dvojsekundovom ležaní niekto nepýtal jesť.
A mama je tá ktorá chce veľakrát za sebou zatresknúť vchodové dvere, a nikdy sa nevrátiť, a pritom svoje deti miluje. A preto dnes ten film chápem úplne inak. Páči sa mi síce aký vzťah si Dustin vytvoril so synom, ale neodsudzujem ani Merylku, že od nich odišla. Ráno som vstala skôr, šla do “detskej”, spod periny už netrčali biele voňavé nôžky na poľúbenie, ale chlpaté 44ky. Nežne som ich zakryla, a potešila som sa, že som to celé “prežila” a týmto ešte raz gratulujem synovi a všetkým mamám, ktoré obdivujem.
Cicu, slzicky sa mi vtisli do okalov… silno pises, jak keby si to zazila… Si skvela, vcera som hovorila kolegovi, ze raz chcem byt taka bosorka jak ty. Drz sa!